Vše je vždy o úhlu pohledu. A v záplavě těch všech negativních zpráv, které nás obklopují, je moc dobře, že existují i ty sluníčkové. Jedna z nich je tady.
Marek Gonda
14.3.2020
14.3.2020
ZOBUDIL SOM SA DO ROZPRÁVKY
Nie som epidemiológ, sociológ, ekonóm ani žiadny iný učený pán. Som vlastne taký ten hlúpy Jano z dediny. Ale aj tak, prosím, vypočujte môj hlas:
V prvom rade mi dovoľte poďakovať za hlbokú milosť, ktorej sa nám dostáva. Dnes ráno som sa bol o nej presvedčiť na prechádzke a prinášam Vám svedectvo. Všetko je v najväčšom poriadku. Potoky tečú, oblaky sú rozprestrené na nebi, vtáci sa chystajú hniezdiť a nádherne spievajú. Stromy pučia a v zľahnutej tráve sa dá nájsť prvé jarné kvieťa. Nespočet bytostí koná v súlade s najprirodzenejšími Božími zákonmi. Vďaka im za to.
Ale pozor, videl som aj niečo ďalšie, o čom som tak trochu pochyboval, že v svojom živote ešte uvidím. Svitanie bez jediného lietadla na nebi! Aký to dar, aká to nádhera! A ďalšia vec, nepočul som hukot kamiónov z cesty, ktorá je dva kilometre opodiaľ a spája Slovensko s Moravou. Po iné dni sa z tých miest ozýva rachot motorov.
Je to veľká milosť. Až sa divím, ako sme si ju zaslúžili. Máme jedinečnú príležitosť vstúpiť do rozprávky. Prišiel koronavírus a my robíme opatrenia, vďaka ktorým sa zastavila šialenosť našej do neba volajúcej spotreby a nekontrolovateľného práva na najrôznejšie produkty, služby, zážitky. Sledujme v týchto dňoch bedlivo, čo naozaj potrebujeme.
Navyše deti nie sú v školách, sú doma. S rodičmi. A zažívajú spolu milé i nemilé... Spolu!
A pritom toto všetko nie je spustené kataklyzmou, vojenským konfliktom alebo nejakou priamou katastrofou. Vlastne sa až tak moc nedeje. A to nepíšem bez úcty ku všetkým, ktorí trpia. Naopak, prajem im, aby utrpenie pretvorili na múdrosť, tak ako nám to ukázal Najvyšší Majster.
Bol nám poslaný koronavírus. Robíme opatrenia na ochranu verejného zdravia. Ale je to skutočne tak? Je zdravie naozaj pre nás tá hodnota, ktorú chránime? Prečo teda potom vlády rovnako účinne nebojujú napríklad proti tabakovým výrobkom, ktoré ročne zabíjajú milióny ľudí? Mne sa skorej zdá, že tu ide o strach zo smrti, s ktorým si nevieme poradiť. Kmotrička sa nám trošku viacej odhalila a my, necvičení v rozprávkach, sa z toho klátime, pretože sme svoj život nepostavili na skale, ale v bažinách. Všimnite si však, že kmotrička má studený pot na čele, má totiž pripravených zhruba osem miliárd zákaziek. Ale ja jej verím, ešte nikdy v dejinách nesklamala, nesklame ani teraz.
Preto by som sa skorej zameral na to, že koronavírus sa nás pýta, na čom staviame svoj život a či máme silu si s kmotričkou podať ruku, keď za nami príde. Alebo sa budeme snažiť schovať sa jej pod posteľ? Zatiaľ sa debaty okolo koronavíru točia hlavne okolo praktických záležitostí, ale pomaly sa už objavujú aj zmysluplné náhľady na duchovné príčiny a dôsledky toho, čo sa deje.
Ja sa pýtam: Budeme schopní spolupracovať, podať si pomocnú ruku? Súcitiť? Snažiť sa druhému porozumieť? Zriecť sa vlastného pohodlia? Alebo sa budeme chcieť bezohľadne zabezpečiť, obrniť? Presadiť svoju pravdu? Obohatiť sa? Zachrániť svoj život?
Náš obvyklý spoločenský život sa zastavil a mnohí si prajú, aby sa čo najskôr vrátil do bežných koľají. Ja si to neprajem. Prajem si, aby sme prijali túto príležitosť na prerod. Čo by malo prísť, to netuším, ale nech je to nové a svieže.
Vznášam sa na ružovom obláčiku dnešného svitania. Ja, dedinský Jano. Kmotrička zubatá, tak ako vždy, obchádza naše sídla a verne koná svoju službu. Moje srdce sa otvára a napĺňa radosťou z požehnania, že som, že si, že sme. Nech sme pevní v službe tomuto stvoreniu!
A zazvonil zvonec a rozprávke je koniec.
Prichádza tvrdá realita!
Nie som epidemiológ, sociológ, ekonóm ani žiadny iný učený pán. Som vlastne taký ten hlúpy Jano z dediny. Ale aj tak, prosím, vypočujte môj hlas:
V prvom rade mi dovoľte poďakovať za hlbokú milosť, ktorej sa nám dostáva. Dnes ráno som sa bol o nej presvedčiť na prechádzke a prinášam Vám svedectvo. Všetko je v najväčšom poriadku. Potoky tečú, oblaky sú rozprestrené na nebi, vtáci sa chystajú hniezdiť a nádherne spievajú. Stromy pučia a v zľahnutej tráve sa dá nájsť prvé jarné kvieťa. Nespočet bytostí koná v súlade s najprirodzenejšími Božími zákonmi. Vďaka im za to.
Ale pozor, videl som aj niečo ďalšie, o čom som tak trochu pochyboval, že v svojom živote ešte uvidím. Svitanie bez jediného lietadla na nebi! Aký to dar, aká to nádhera! A ďalšia vec, nepočul som hukot kamiónov z cesty, ktorá je dva kilometre opodiaľ a spája Slovensko s Moravou. Po iné dni sa z tých miest ozýva rachot motorov.
Je to veľká milosť. Až sa divím, ako sme si ju zaslúžili. Máme jedinečnú príležitosť vstúpiť do rozprávky. Prišiel koronavírus a my robíme opatrenia, vďaka ktorým sa zastavila šialenosť našej do neba volajúcej spotreby a nekontrolovateľného práva na najrôznejšie produkty, služby, zážitky. Sledujme v týchto dňoch bedlivo, čo naozaj potrebujeme.
Navyše deti nie sú v školách, sú doma. S rodičmi. A zažívajú spolu milé i nemilé... Spolu!
A pritom toto všetko nie je spustené kataklyzmou, vojenským konfliktom alebo nejakou priamou katastrofou. Vlastne sa až tak moc nedeje. A to nepíšem bez úcty ku všetkým, ktorí trpia. Naopak, prajem im, aby utrpenie pretvorili na múdrosť, tak ako nám to ukázal Najvyšší Majster.
Bol nám poslaný koronavírus. Robíme opatrenia na ochranu verejného zdravia. Ale je to skutočne tak? Je zdravie naozaj pre nás tá hodnota, ktorú chránime? Prečo teda potom vlády rovnako účinne nebojujú napríklad proti tabakovým výrobkom, ktoré ročne zabíjajú milióny ľudí? Mne sa skorej zdá, že tu ide o strach zo smrti, s ktorým si nevieme poradiť. Kmotrička sa nám trošku viacej odhalila a my, necvičení v rozprávkach, sa z toho klátime, pretože sme svoj život nepostavili na skale, ale v bažinách. Všimnite si však, že kmotrička má studený pot na čele, má totiž pripravených zhruba osem miliárd zákaziek. Ale ja jej verím, ešte nikdy v dejinách nesklamala, nesklame ani teraz.
Preto by som sa skorej zameral na to, že koronavírus sa nás pýta, na čom staviame svoj život a či máme silu si s kmotričkou podať ruku, keď za nami príde. Alebo sa budeme snažiť schovať sa jej pod posteľ? Zatiaľ sa debaty okolo koronavíru točia hlavne okolo praktických záležitostí, ale pomaly sa už objavujú aj zmysluplné náhľady na duchovné príčiny a dôsledky toho, čo sa deje.
Ja sa pýtam: Budeme schopní spolupracovať, podať si pomocnú ruku? Súcitiť? Snažiť sa druhému porozumieť? Zriecť sa vlastného pohodlia? Alebo sa budeme chcieť bezohľadne zabezpečiť, obrniť? Presadiť svoju pravdu? Obohatiť sa? Zachrániť svoj život?
Náš obvyklý spoločenský život sa zastavil a mnohí si prajú, aby sa čo najskôr vrátil do bežných koľají. Ja si to neprajem. Prajem si, aby sme prijali túto príležitosť na prerod. Čo by malo prísť, to netuším, ale nech je to nové a svieže.
Vznášam sa na ružovom obláčiku dnešného svitania. Ja, dedinský Jano. Kmotrička zubatá, tak ako vždy, obchádza naše sídla a verne koná svoju službu. Moje srdce sa otvára a napĺňa radosťou z požehnania, že som, že si, že sme. Nech sme pevní v službe tomuto stvoreniu!
A zazvonil zvonec a rozprávke je koniec.
Prichádza tvrdá realita!
Zdroj:
.
Žádné komentáře:
Okomentovat